Dobrý deň! Dobré ráno! Dovidenia! Veľa šťastia, zdravia. Všetko najlepšie! Pevné zdravie! Veselé Vianoce a šťastný nový rok! Úprimnú sústrasť! Ľúbim ťa! Mám ťa veľmi rád! Si dobrý, najlepší. Máme ťa radí.

Koľko krát sme len tie a im podobné slová už počuli?  Pekné slová. Čím ďalej tým viac sa mi zdá, že iba slová. Prázdne slová. Je ľahko ich vysloviť. Vystrúhať pritom úsmev, či inú vhodnú grimasu. Herecké umenie je v kurze. Prídu však časy kedy nebudeme vedieť čo to znamená. Ako to P.F. 2011.

Nie. Ešte to nie je protivné. Ešte to teší.  Aj keď človek vie, že iba pár minút po doznení slov už je u ich autora všetko zabudnuté. Ľahko prišlo, ľahko odišlo. Takto na svete chodí. 

Čo tak nehovoriť. Čo tak konať. Nevysloviť, ale svojím konaním toho druhého presvedčiť. To už nie je také jednoduché. To nepríde ľahko. Na to nestačí ani pár hodín, nie to ešte minúty. 

Nehovorte: "Mám ťa rád!" - skúste aspoň pohladiť. Nehovorte: "Úprimnú sústrasť!" - Pomôžte.  Nehovorte: "Pevné zdravie" - Upracte kláty s pod nôh.  Ošetrite ranu. Nehovorte: "Si najlepší" - Tešte sa spolu. Nehovorte: "Dovidenia!" - Navštívte.

Nehovorte - Konajte.

P.S.: Občas treba. :)