Kráčam odľahlou dedinskou uličkou v blízkosti lesa. V každom takomto dome zvyčajne mávajú psov. Pozerám. A ozaj. Hneď za plotom je jeden malý. Je kľudný, nebreše. Som rád, pretože nie je priviazaný a dvierka sú  potvorené. Nerád by som prišiel o nové nohavice. Kráčam ďalej. Vo väčšine domov je to rovnako. Malé, nepriviazané "oriešky" voľne pobehujú po dvoroch, ale vybehnúť na ulicu sa im nechce. Vyzerá to tak, že si má ani nevšímajú alebo sa má boja? Však je to jedno, hlavne že je pohoda.

Vidím, že v domoch pri lese majú aj väčších psov. Tieto sú však priviazané. Jeden z nich má zaregistroval. Začal brechať a čím bližšie som bol, tým viac sa trhal z reťaze. A ozvali sa ďalší, aj tí malí. Začali vybehovať z dvorov von a ani som sa nenazdal, už som mal za pätami vyše desiatky "orieškov". Brechali ako besní. Čím ďalej tým viac sa osmeľovali. No nebolo mi všetko jedno a to najmä vtedy keď so prechádzal okolo dvorov tých veľkých a ich  zúrivosť, aj zúrivosť malých, sa vystupňovala do krajnosti.

Prežil som. Aj moje nohavice zostali nepoškodené. 

P.S.: Nie je to, "čistou náhodou", tak aj medzi ľuďmi? Čupíme si niekde v chládku. Veľmi sa ani neukazujeme. Čo nás nepáli nehasíme, ale keď sa ozve niekto okolo, tak vtedy začneme pritakávať. Ako tí malí psi. Ak vidíme, že sa ozval niekto "silný" tak zrazu sme "silní, múdri, ... " aj my. :(