Stretol som obludu. No! Na človeka sa ani nepodobal. Skôr na zviera. Asi bezdomovec. Dlhé nečesané vlasy sťa kúdeľ ľanu. Brada a fúzy, čo skrývala tvár. Obnosené šaty, či skôr niečo, čo niekedy ako šaty slúžilo.  Sedel na lavičke.

Šiel som popri ňom a čím bližšie som bol, tým  viac som odvracal od neho oči. Pozerajúc sa niekde vysoko hore do diaľav som sa tváril, že ho nevidím.

... a zakopol som. 

Neviem. Neviem, čo sa potom stalo.  Prebral som sa až v nemocnici.

Pomaly som sa rozpomínal na to, čo sa stalo. Aj na tu"obludu". Ako so strachom zomieral, keď som si myslel, že ma prišiel doraziť a okradnúť. S akým odporom som sa nemohol vyhnúť jeho dychu a dotykom jeho úst. Strašné!

"No tak ako? Mali ste šťastie, že ten chlap bol na blízku. Nebyť jeho ... . " Lekár sa zháčil. Asi usúdil, že ešte nie som celkom fit na to aby som počul ako to som to mal na mále. Ale mne to stačilo. Zrazu mi bolo jasné, že ten "hnusný" dych a ústa mi vlastne vliali do môjho tela nový život. Ten chlap ma neokradol, on mi vlastne dal umelé dýchanie, keď som si pri páde vyrazil dych a stratil som vedomie...

O dva dni ma pustili z nemocnice. Vraj nič hrozné sa nestalo. Žiadne zranenia. Ani vonkajšie ani vnútorné, tak by bolo zbytočné aby ma držali. Iba zapadnutý jazyk ... .

Páni doktori sa mýlili. To vnútorné bolo. Niekoľko dní som sa vyhýbal miestu, kde som spadol, ale nakoniec som musel. Nedalo mi. Aj teraz tam sedel.  Rovnaký účes, rovnaká tvár, tie isté šaty. Už som sa nepozeral k oblohe. Naopak. Myslel som, že sa od hanby skryjem pod zem.

No. Prekonal som sa. Podišiel som bližšie, pozdravil, prisadol. Poďakoval a ponúkol pomoc.

...a on rozprával tiež. O svojej rodine, o sebe, o živote, o skutočných hodnotách, o tom čo je skutočne cenné a čo je márnosť nad márnosť. A nebol to bezdomovec. A keď na tej lavičke niekedy sedela obluda, tak to bola tá v mojom tele.

 Od vtedy sa s ním stretávam pravidelne. A keď od neho odchádzam som akýsi ľahší. Nedvíham nos do výšav, ale lietam v oblakoch. On má vždy má oslobodí od takých prízemností ako je napríklad pokazené auto alebo televízor.

Jeho tvár už mam vrytú do pamäti, ale doposiaľ neviem prečo som toho Človeka považoval vtedy za obludu.  No nič asi sa budem musieť pozrieť do zrkadla. Asi tam nájdem odpoveď.