Prvý príbeh je o bodoch, ktoré sa dajú pospájať.

Z Reed College som odišiel po 6 mesiacoch. No kým som úplne skončil, motal som sa tam ešte ďalších zhruba 18 mesiacov. Prečo som teda odišiel?

Začalo to ešte skôr, ako som sa narodil. Moja biologická matka bola mladá, slobodná vysokoškolská študentka, ktorá sa rozhodla dať ma na adopciu.

Veľmi túžila, aby si ma adoptovali vysokoškolsky vzdelaní ľudia, a tak sa vopred dohodlo, že si ma po narodení osvoja právnik so svojou manželkou. Ibaže, keď som vyskočil von, rozhodli sa na poslednú chvíľu, že v skutočnosti chceli dievča. 

Takže moji rodičia, ktorí boli na čakacej listine, dostali uprostred noci telefonát s otázkou: "Máme tu neočakávaného chlapčeka, chcete ho?" Oni odpovedali: "Isteže." Moja biologická matka neskôr zistila, že moja mama nikdy nevyštudovala vysokú školu, a že môj otec nikdy neskončil strednú. Odmietla preto podpísať posledné dokumenty o adopcii. Názor zmenila až o pár mesiacov neskôr, keď moji rodičia prisľúbili, že raz pôjdem na vysokú školu.

A o 17 rokov neskôr som na vysokú školu naozaj šiel. Naivne som si však vybral vysokú školu temer rovnako drahú ako Stanford a všetky úspory mojich rodičov z robotníckej triedy šli na moje školné. Po šiestich mesiacoch som v tom nedokázal nájsť zmysel.

Nemal som poňatia, čo chcem v živote robiť a ako mi vysoká škola môže pomôcť zistiť to. A tak som tu stál míňajúc všetky peniaze svojich rodičov, ktoré našetrili za celý svoj život. Preto som sa rozhodol skončiť a veriť, že to všetko dobre dopadne.

Cítil som sa vtedy dosť príšerne, no pri spätnom pohľade to bolo jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobil. V momente, keď som skončil, mohol som prestať navštevovať povinné kurzy, ktoré ma nezaujímali, a začal som chodiť na tie, ktoré vyzerali lákavo.

Nebola to žiadna romantika. Nemal som internátnu izbu, takže som spával na podlahe po izbách priateľov. Aby som si kúpil jedlo, zbieral som zálohované fľaše od koly za 5 centov a každú nedeľu večer som chodieval 11 kilometrov cez celé mesto, aby som dostal jedno dobré jedlo týždenne v chráme Hare Krišna. Chutilo úžasne. A mnoho z toho, na čo som narazil nasledujúc svoju zvedavosť a intuíciu sa neskôr ukázalo byť na nezaplatenie. Poviem jeden príklad:

Reed College v tom čase ponúkala asi najlepšie lekcie kaligrafie v krajine. V celom areáli bol každý plagát, každý štítok na každej zásuvke, nádhernou ručnou kaligrafiou. Keďže som skončil a nemusel chodiť na normálne predmety, rozhodol som sa chodiť na kurz kaligrafie a naučiť sa, ako to robiť. Dozvedel som sa o typoch písma so serifami i bez nich, o zmenách vo veľkosti medzier medzi jednotlivými kombináciami písmen, o tom, čo robí skvelú typografiu skvelou. Bolo to krásne, historické, umelecky rafinované, a to spôsobom, ktorý veda nedokáže zachytiť. Prišlo mi to fascinujúce.

Nič z toho nemalo ani len náznak nejakého praktického uplatnenia v mojom živote. Ale o desať rokov neskôr, keď sme navrhovali prvý počítač Macintosh, sa mi to všetko vrátilo späť. Všetko sme to dali do Mac-u. Bol to prvý počítač s nádhernou typografiou.

Ak by som nikdy nechodil na ten jeden kurz na vysokej škole, Mac by nikdy nemal viac typov písma, alebo proporčne rozmiestnené fonty. A keďže Windows len skopíroval Mac, pravdepodobne by ich nemal ani žiaden osobný počítač. Keby som nikdy nebol skončil, nikdy by som nezačal chodiť na tieto hodiny kaligrafie a osobné počítače by nemuseli mať tú úžasnú typografiu ako majú.

Samozrejme bolo nemožné pospájať tieto body dívajúc sa dopredu v čase, keď som bol na vysokej škole. No dívajúc sa späť desať rokov potom, stalo sa to veľmi, veľmi jasným.

Ešte raz, body nemožno pospájať dívajúc sa do budúcnosti. Tie veci si môžete pospájať len pri pohľade späť. Musíte teda veriť, že tie body sa vo vašej budúcnosti už nejako pospájajú.

V niečo veriť musíte – vo svoju guráž, osud, život, karmu, čokoľvek. Tento prístup ma nikdy nesklamal, a to stojí za všetkým v mojom živote.