Bol som sa prejsť. Chodil som hore dole, po širokých uliciach aj zastrčených uličkách. A skoro som dostal infarkt, keď na mňa zrazu spoza plota zrúkol pes. A keby len to. Zúrivo sa snažil nájsť v plote dieru a dostať sa ku mne. 

No, nebolo mi všetko jedno. Prekvapený a vystrašený som ja hľadal únikovú cestu a pes dieru v plote. Brechal stále zúrivejšie a zúrivejšie.  A aj keď dieru v plote nenašiel, vyzeralo to, že by ho mohol preskočiť. Katastrofické scenáre, ako zrodené pre horory Alfréda Hitchcocka sa mi jeden za druhým vytvárali v mojej prestrašenej hlave. 

"Nero fuj" a Nero, to bolo asi meno toho psa, stíchol. No a mne sa neskutočne uľavilo.

... ale len do času. Že "Nero fuj!". To ako to ten majiteľ myslel? Znova ma chytajú tie scenáre pre Hitchcocka, ale teraz sú už ďaleko prepracovanejšie.