Keď som bol ešte malý, čítal som, počúval a aj pozeral rozprávky. ... a veril som im každým kúskom svojho malého telá. O princeznách a princoch, pravde a klamstvu, o dobre a zle, o všetkom možnom. Vedel som , že sú to len rozprávky, ale dostávali sa mi až do kostí. Keď princ bojoval o princeznú bojoval som s ním, keď bolo treba bojovať so škaredou strigou, či drakom pomáhal som "hlúpemu" Janovi aj keď víťaz do predu bol známi.  

Keď som bol malý počúl som aj rozprávku o chrobáčikoch. O včeličke, o mravčekovi, o cvrčkovi. Už od jari a potom celé leto a ešte  jeseň včelička a mravček usilovne pracovali. (Ja som im pomáhal.) Znášali zásaby do svojej komôrky aby prežili krutú zimu, ale cvrček, ten bol iný. Ten sa len flákal a na husličkách vyhrával. Žiadne zasoby. (Ten cvrček to bol pre mňa najväčší flákač akého som poznal.) Až prišla zima. Včelička a mravček si užívali zo svojich zásob a cvrček chodil  v mraze a fujavici od domu k domu a žobronil nejaké jedlo. (Tak mu treba!)  

Ja blbec som aj tomu uveril! Poznamenalo ma to na celý život. Bohužiaľ už je neskoro.

Neviem, kto tu rozprávku napísal. Inak by som ho už dávno zažaloval.

..., ale asi podám podnet na neznámeho pachateľa. ... a zvyšok života budem žiť z toho čo vysúdim. 

... a vy včeličky a mravčekovia pracujte!

Také od veci: Strašne ma fascinuje keď také cca. desaťročné decko povie: " Keď som bol (-a) malý (-á)."  A s akou vážnosťou to povie!